Sú dve povahy ľudí. Jedných hodíte do vody, prepadnú panike a začnú sa topiť. Tí druhí sa naučia plávať. Odmalička patrím k tým druhým. Keď som mala asi osem rokov, mali sme v škole plavecký výcvik.  Za celý ten týždeň som sa nenaučila plávať, len splývať, čo ma neskutočne hnevalo. Moja o dva roky mladšia neter už vedela plávať, prečo ja nie? Lenže s ňou chodili plávať rodičia, trénovali to s ňou, ja som mala na to len päť dní a bola som v skupine detí... Naučila som sa vtedy plávať len s plavákom, ako sme tomu hovorili, s takou plávajúcou doskou, a aj to bol pomerne úspech...

No jedného letného dňa mi môj strýko, ktorý už nie je medzi nami povedal, že ma hodí do vody, a jednoducho sa to naučím... Urobil to a ja som sa pritopila, prepadla ma panika, oči plné chlóru, nos mi skoro roztrhlo od bolesti,  kašeľ ma rezal v pľúcach, no doplávala som ku kraju bazénu...Možno vám to príde desivé a hrubé, no paradoxne si z toho dňa pamätám hlavne ten úžasný pocit.  Pocit hrdosti, že som to nevzdala a doplávala sama... Odvtedy som sa už nebála skúšať to, aj keď pocit  strachu z pritopenia zostával...

Prečo to píšem? Už dlhšie som sa k Vám chcela prihovoriť tak od srdca, nie ako tvorca, ale hlavne ako človek...Často chceme všetko okolo nás zmeniť, a pritom zabúdame zmeniť seba...a to je ten problém. Lebo u nás samých všetko začína. Tak som zmenila seba a zmenil sa aj môj život či práca...

Nič nie je čiernobiele, aj zlé môže priniesť niečo dobré

Je doba, ktorá nám všetkým zmenila životy. Už je tomu skoro dva roky, čo sa obrátilo všetko hore nohami, naše životy zaplavila neistota, strach, panika... A my všetci sme boli hodení do vody.

Spočiatku som tiež  nevedela, čo s nami bude. Zostali sme odstrihnutí 30 km za hranicami ako "štekajúci psi spoza plota", nedostali sme sa na Slovensko ani nikto k nám. Výroba, ktorá viacmenej stála na našej Baji (tá u nás  tento rok pracuje už  neuveriteľných sedem rokov), sa "zastavila". Nevedeli sme, ako budeme posielať balíčky, z Rakúska to vychádzalo o 22 eur na jeden balík viac, čo bolo úplne neprípustné pre naše malé podnikanie... Zrazu som si musela opäť sadnúť k výrobe "opakovačiek" (ide o produkty, ktoré sú v ponuke, ktoré  sú obľúbené a neustále sa vyrábajú znova a znova) a  keďže sme na všetko v tom čase zostali sami s manželom, podelili sme si úlohy a robili, čo sa dalo.

Romčo mi pomáhal aj s výrobou, začal konzervovať gypsomilku, vyrábať pierka či fotiť, dokonca sa stal našou modelkou... Tesne pred koronou mi prišli do života dvaja superní kamaráti z Bratislavy a ako sa hovorí, v núdzi spoznáš priateľa...zachránili nás tým, že nám chodili brať balíčky 1x za týždeň na hranice a odoslali nám ich cez poštu či Zásielkovňu zo Slovenska. Veľká vďaka patrí aj našim zákazníčkám, ktoré nás podržali. 

Pracujeme s pomerne trvácnym materiálom (sušiny, konzervované trávy, umelé a textilné kvety), a tak sa nevesty  nemuseli báť, žeby im ich kytice či doplnky zvädli.  Nechávali si u nás vyrobiť setíky bez ohľadu na to, či svadba bude alebo sa preloží. Za tie roky sa mi podarilo vybudovať neskutočne úžasnú základňu plnú skvelých neviest a zákazníčiek, z ktorých sa mnohé stali mojimi priateľkami či pomocníčkami. 

Ale áno, úprimne, bála som sa... bála som sa, čo s nami, bude, ako to bude, či vôbec prežijeme ten rok a ten další tiež, čo budeme vlastne robiť, ak Magaela skončí...Nakoniec sa to všetko postupne vykryštalizovalo a toto obdobie bolo fackou na prebudenie, ktorú sme potrebovali.

Veľa vecí sme odkladali dlhé roky. Od začiatku, celých osem rokov sme pracovali z domu, čo malo obrovský dopad na naše fyzické aj psychické zdravie. Viete si predstaviť, že osem  rokov máte posteľ na firme a žijete tam? My sme takto žili tak dlho, že sme už ani nevedeli, čo je to mať domov, pocit pohody a bezpečia, mať súkromie, mať svoje hygge a svoju psychohygienu.

Aj keď sme pomerne úspešný malý biznis, neustále bojujeme s našim finančným plánom, ktorý nenapĺňa naše očakávania... no neustále sa zlepšujeme, možno pomalšie, ako by sme chceli, ale ušli sme už obrovský kus cesty a tento druh podnikania, ktorý je neskutočne vrtkavý i bez koronakrízy, sme vybudovali bez veľkého kapitálu a pôžičiek. Jednoducho... pracujeme s tým, čo máme, a možno napredujeme slimáčim tempom, ale predsa...

No späť k podstatnému...práve vďaka tomuto obdobiu sme sa konečne "hecli" a našli si svoj priestor, zatiaľ len podnájom, ale aj za to veľká vďaka... dielničku sme presťahovali v septembri 2020 do Bratislavy. Konečne. 

Veľké upratovanie

Koronakríza do môjho života priniesla množstvo paradoxov... Keď sme s Romankom na všetko zrazu zostali sami, ukázalo sa, že máme aj viac času na seba a na veci, na ktoré sme si predtým čas nenašli. Najprv som sa pustila do megalomanského upratovania, trvalo mi to celé tri týždne, kým som ako tak dala dielňu dokopy...

Ponuka

Za tie roky sa nazbierala naozaj široká a pestrá ponuka našich produktov. Čím viac toho bolo na výber, tým viac zákazníkov u nás nenašlo to, čo potrebovali. Tak sme neustále našu ponuku rozširovali, až sa stalo, že sme v ponuke mali vyše 1700 produktov... To nie je úplne ideálne ani zo skladového a ani z výrobného hľadiska. Neustále nám chýbal materiál, ktorý sme museli nahrádzať, potom prefocovať zákazníkovi...

A tak sme sa pustili spolu s mojimi babami, ktoré pracujú online a venujú sa prioritne komunikácii, do triedenia ponuky a sťahovali sme produkty, ktorým už jednoducho bolo načase dať zbohom. A naopak, doplnili sme zas tie produkty, ktoré v predajných galériách naozaj chýbali a zákazníci sa na ne dookola pýtali a my sme ich dookola vyrábali na želanie a znovu a znovu fotili a posielali fotky... Hovorím napríklad o takom  gypsomilkovom venčeku či greenery ponuke... dnešným dňom máme stále v ponuke 1000 produktov, ale v budúcnosti by som ju chcela zúžiť ešte na približne 600 kusov.

Je to trošku zdĺhavá robota, ktorá sa nedá urobiť za jeden víkend. Nie je to len o vyklikaní produktov, ktoré ponuku opustia. Musíme veľmi dobre premýšľať, aby zvyšných 600 produktov naozaj pokrývali dopyt, a aby, naopak, nezostali v ponuke veci, o ktoré ľudia nemajú záujem..

Sťahovanie

Na tento deň som sa neskutočne tešila, no ako na potvoru sme na sťahovanie zostali len ja s manželom a jedna brigádnička. Navyše ma predtým, ako som sa pustila do balenia, škaredo seklo... nemohla som sa poriadne ani  zohnúť, mala som neskutočné bolesti. Nevedela som,  či sa mám smiať a či plakať...Všetko viacmenej pobalil manžel s našou pomocníčkou Veronikou a doteraz neverím, že to zvládli za tak krátky čas. Dva dni balenia, jeden deň na sťahovania. Dva stredne veľké kamióny presťahovali našu dielničku... ešte teraz mám živo pred očami oba, aj to, ako sme vo večerných hodinách vychádzali z rakúskej diaľnice do  Bratislavy... Naloženie a vyloženie trvalo asi šesť hodín, no ten pocit, keď som sa pozerala na tie všetky prázdne skrine a plné krabice materiálu... bolo to niečo wow... 

Vybaľovanie nám trvalo presne mesiac...no úprimne, ešte doteraz stále niečo vybaľujeme a dielnička je stále v procese, stále ju zveľaďujeme a zariaďujeme, aby maximálne vyhovovala našim potrebám. V októbri nám totálne padli predaje a nám aj skrz sťahovanie a výdavky s tým spojené došli peniaze, takže sme jednak nemali za čo dozariaďovať dielňu a jednak nebol čas, bolo potrebné  začať sa plne sústrediť na to, aby sme prežili zimu a opäť niečo našetrili.

Zmena životného štýlu

Niekedy v auguste, vlastne nie niekedy, viem to presne, lebo to bolo v deň dovolenky, čo som volala s mojim kamarátom, fotografom Marekom, a mala som plnú hlavu zákazov a odporúčaní, čo môžem a nemôžem jesť. Už štyri roky mám tetániu, a aj keď som sa snažila zdravo žiť, predsa len to bol život plný stresu.

Koronakríza zrazu priniesla aj oddych a čas pre seba, no i tak sa to nelepšilo a záchvaty či stavy paniky a úzkosti prichádzali ako na bežiacom páse... občas som sa ráno zobudila, bolo mi dobre až kým som sa nenajedla, a potom mi zostalo náhle zle. Celá som sa roztriasla, nevedela som, čo sa so mnou deje... a nelepšilo sa to...nežila som, len som prežívala.

Keď si vypučul tieto moje ťažkosti kamarát Marek, poradil mi, že mám vyskúšať vysadiť lepok, laktózu a cukor. Samozrejme, nie naraz, aby telo nedostalo šok. A tak v ten deň dovolenky som sa rozhodla, že nebudeme jesť lepok. Podarilo sa, úspešne som vyradila lepok zo svojho jedálnička a po mesiaci som si už osvojovala tieto návyky. Potom prišla na rad laktóza... to bolo v období sťahovania dielničky, v septembri, a nakoniec v októbri som dala stopku cukru vrátane alkoholu. A začali sa diať zázraky.

Nielen, že mi záchvaty ustupovali a ja som sa po rokoch začala cítiť skvelo, ale podarilo sa mi i schudnúť (momentálne - 30 kg), o čo som sa snažila celý život. Diéty som držala snáď od svojich 13-tich rokov, a nikdy sa mi nedarilo, schudla som len na istý čas, ale potom akoby som sa mala rozpadnúť. Nakoniec som poľavila a každá takáto diéta skončila jojo efektom. Zrazu som mala 33 rokov a dusila som sa večer pri zaspávaní vlastným telom, respektíve tukom v hrudnej oblasti. Bola som neskutočne unavená, vo fitku som myslela, že zomieram, a pri tréningu som dokonca dvakrát odpadla. Zo všetkého mi bolo zle, nevedela som, čo mám jesť, čo mám cvičiť, seklo ma už len pri vyhadzovaní plastov z koša do vreca... a takto stále dookola. Takto som žila od svojich 29-tich rokov, išlo to somnou dole vodou...

Diéty som skúšala, aj výživového poradcu som mala, doktori mi hovorili, že to mám zo stresu a že sa nemám stresovať... za túto diagnózu by som im dala metál... nikto neriešil, čo jem, ako sa hýbem, čo pijem, či viem meditovať, oddychovať...iba jedna doktorka so mnou pár rokov dozadu začala riešiť meditácie.

Keď dostanete nálepku tetánia, v očiah mnohých ste len simulant, precitlivený jedinec. Pamätám si jeden večer, keď som mala už siedmy záchvat za sebou a pravidelne, každých 45 minút, môj vystrašený muž volal záchranku. Poradili mu, že sa mám skúsiťz toho vyspať, že my tetánici sme len takí precitlivení a moc to prežívame, že má zavolať, až keď stratím vedomie. Bravó, čo viac dodať.

O záchvatoch by som vám za tie štyri roky vedela narozprávať, aj o kvalite môjho života. Z vlastej oslavy 30. narodenín  a tatinovej 70ky (máme narodky v ten istý deň) som musela odísť o desiatej, lebo mi bolo zle... alebo ma chytili záchvaty pri šoférovaní na diaľnici, keď som išla 130...len tak v obchode, keď som bola na nákupe, či v MHDčke. Záchvaty ráno v stane na festivale. Alebo zväčša v noci asi hodinu a pol po tom, čo sa mi podarilo zaspať. Keď Romčo išiel na poštu s balíčkami a ja som zostala sama doma... alebo keď mi volal hysterický zákazník, že sme zničili život jeho manželke (plakala, lebo jej prišla kytica s odlomeným lístkom eukalyptu, tak mi mal potrebu zavolať jej muž a vynadať mi, že sme im zničili život). Chytilo ma to aj na prechádzke so psom v poli, keď som si myslela, že som úplne v pohode... Jednoducho - kedykoľvek a kdekoľvek.

Po tomto všetkom, čím som si prešla, mi prišla myšlienka vzdať sa cukru, lepku a laktózy ako najmenší problém. Ďalším paradoxom je, že náš jedálniček zostal oveľa viac pestrý a teraz  po čase bez lepku, cukru, laktózy, som dokonca začala opäť bicyklovať, no hlavne kvalitne žiť.

A čo potom ješ, keď vlastne nič neješ?

Možno mi neuveríte, ale mám pestrejšiu stravu ako mnohí z vás. Áno, bola som vychovaná na pšenici, bývali sme oproti pekárni a čerstvy chlebík či koláče boli mojou každodennou súčasťou už od malička, a tak som nič iné nepoznala, len kváskový chlebík či moravský koláč k poobednej káve, nejlepšie s mliečkom...  syry boli mojou neodmysliteľnou súčasťou, milovala som hranolky s kečupom, milovala som pizzu so šunkou a syrom... milovala som víno, ideálne každý večer 2-3 poháriky na uvoľnenie, veď sa nemám stresovať a mám byť hlavne v pohode. Koláčiky som zbožňovala, moja topka boli hlavne cheescaky či dáke miešané so smotanou, cukrom, ovocím... a k tomu káva... Mňam. No dnes už viem, že toto mňam bolo pre moje telo hotovou katastrofou.

Milovala som aj zeleninu a ovocie, no nepovažovala som ich za plnohodnotné jedlo. Chyba! Zelenina a ovocie nemajú byť doplnok nášho stravovania, práve naopak... majú byť pilierom nášho jedálnička. A v tom je to tajomstvo života bez lepku, laktózy a cukru.

Že si to neviete predstaviť? Nevadí, ani ja som nevedela... ale zistila som, že v stravovaní je potencionál ako zmeniť svoj život, a to doslova a dopísmena. Nejde tu len o to, že vám to zmení obsah na tanieri, ono vám to zmení celý život, myslenie, postoj. Zrazu vám to prehádže priority, inak vás to nastaví, zrazu začnete aj inak reagovať na rizikové či záťažové situácie, začnete sa inak vyjadrovať, iné veci vyhľadávať, nerozhádže vás niekto na oslave, kto sa vás snaží presvedčiť, že kúsok torty vás predsa nezabije.

Začnete vnímať inak seba, ale aj svoj čas... prestanete sa trestať a odmieňať jedlom. Jedlo sa pre vás stane pohonnou hmotou, benzínom do vašej nádrže... nemáte potrebu jesť, keď to nepotrebujete, chute sa vám vyvážia, zmenia, neprenasleduje vás neskutočná chuť na sladké a nemáte potrebu "zabiť" pre kúsok pizze či burgra... je vám to jedno, lebo zrazu viete, čo je pre vás a vaše telo to najlepšie, naučíte sa ho počúvať, lebo nie ste oblbnutý cukrom a sladké vám prídu aj oriešky, mrkva či jablko.

A mimochodom, nový jedálniček nutne neznamená, že sa musíte vzdať maškrtenia... len tie maškrty sú oveľa zdravšie a bez vecí, ktoré vaše telo môže znášať veľmi zle...

Cítite sa každým dňom viac sebaistý v tom, čo robíte, a snažíte sa svojim najbližším ukázať tú istú cestu, lebo im chcete dopriať to, čo prežívate vy. Ten kvalitnejší život, tú lásku a naplnenie, čo zrazu k sebe samému cítite. Napojíte sa na vaše telo tak, že viete, kedy potrebujete oddych, viete s ním robiť dohody, že "počuj, teraz zamakáme, a potom budeme oddychovať". Viete sa zrazu tešiť zo života a vaše okolie je vďaka tomu tiež šťastnejšie, lebo vy prekypujete neskutočne dobrou energiou... stanovujete si ďalšie a ďalšie ciele, lebo zistíte, že cesta za zdravým a lepším životom je nekonečná a vy máte chuť ju objavovať.

Máme za sebou už takmer dva roky. Roky, kedy nás korona hodila do neznámych vôd s veľkými vlnami. Opäť som zažila ten deň s mojim strýkom. Potopenie, stres a paniku, čo bude ďalej. No opäť som sa nevzdala a snažím sa šťastne doplávať na breh. Snažím sa nevzdať sa a plávať správnym smerom, vo svojom osobnom i pracovnom živote. Áno, život nám prinesie mnoho prekážok, ide len o to, či zostanete v kúte plakať alebo premeníte dážď na dúhu. Je to len vaše rozhodnutie...